Lipšic-příběh politického podvodníka. Napsal Peter Tóth
Během 90. let minulého století byl jedním z nejznámějších a nejvlivnějších slovenských novinářů, v deníku SME na vrcholu své novinářské kariéry. V letech 95–98 psal o nezákonnostech Slovenské informační služby (SIS), o zneužívání zpravodajských informací představiteli tehdejší vládní moci. Tajné služby ho několik let nepřetržitě sledovaly.
V roce 98, po nástupu vlády Mikuláše Dzurindy se Peter Tóth jako novinář deníku SME stal utajeným příslušníkem SIS. V roce 2003 byl jmenován ředitelem sekce vnitřního zpravodajství SIS (kontrarozvědky). Z tajných služeb odešel o dva roky později. V roce 2019 se ocitl v pozici utajeného svědka v procesu vraždy Jána Kuciaka…
Peter Tóth napsal knihu Lipšic – příběh politického podvodníka, o současných poměrech mezi politiky a novináři na Slovensku. Peter Tóth bude jedním z přednášejících a diskutujících řečníků na letošních Zubereckých chodníčcích.
Ktore vydavatelstvo tu knihu vyda a kde sa bude dat kupit?
Blahoželám, veľmi aktuálny, zaujímavý rozhovor
To je divné, to takto bývalý agent může veřejně mluvit? Myslel jsem, že vše tajné.
Když máš doma psychopata
TAKÝ NORMÁLNY VEČER – NAPSALA BEATA LIPŠICOVÁ
Je bežný večer v pracovnom týždni a doma to vyzerá tak, ako v každej normálnej rodine s dvomi predpubertálnymi deťmi. V kuchyni spratávam zvyšky od večere a súbežne s tým beží hádka medzi dvomi bratmi, kto pôjde vyvenčiť psa. Hlava rodiny zatiaľ neprišla, nikoho to zvlášť nevyrušuje, sme zvyknutí. Takú má prácu. Všetko ide pokojne až do momentu, keď vo dverách zaštrkoce kľúč. Aj naša ročná kavalierka už ten zvuk pozná – zoskočí z gauča a pri dverách začne vrtieť chvostom. A ja viem, čo bude nasledovať.„Ahojte! Som doma. To zasa bol deň, strašne som unavený,“ uvedie sa môj muž a len čo zloží tašku a sako, umyje si ruky a ponáhľa sa do obývačky. Ponatriasa a upraví dekoračné vankúše rozhádzané na gauči a my vieme, čo bude nasledovať: „3 pelechy má a furt leží na gauči! Ja toto nepochopím… plno chlpov je tu zas. “
„Tata, to je kavalier, kráľovské plemeno z anglických dvorov, ona musí byť pri nás. Pozerala som mnou futbal, no…“
„Tak po nej uprac pohovku, každý boží deň toto robím, už ma to nebaví.“
Hlava rodiny ráznym krokom prechádza od sedačky naprieč bytom k chladničke. Otvorí ju a nacvičenými pohybmi premiestňuje potraviny na poličkách a upratuje ich podľa druhu, dátumu expirácie a niekedy mám pocit, že aj podľa farby. Všetko je na svojom mieste do pol minúty. Prisahám. Tento rituál už u nás beží každodenne bez komentára – bez jeho o tom, aký je v chladničke bordel a bez môjho, že ja tam žiaden neporiadok nevidím a že sa minul povolaním. Mohol by si popri práve privyrábať ako upratovačka.
Emočné chvíle však nastávajú až teraz – keď zrýchlene prechádza do izieb našich ratolestí. Mladší sa postaví z postele a bráni svoj stôl vlastným telom: „ Tata, nie! Mám tam všetko tak, ako potrebujem, zasa zajtra nič nenájdem!“
Hlava rodiny sa nenechá odradiť a narýchlo aspoň rukami obúcha o stôl sadu papierových listov, aby boli zarovnané a uloží ich napravo – tak, ako to má on celý svoj život na svojom pracovnom stole. Svoju pozornosť obráti na posteľ.
„Peťo, Ty nemáš od rána ustlané? Vieš, že podľa jedného generála je ranné ustlanie si postele základ úspešne zvládnutého dňa?“ Mladší prevráti oči…
U staršieho syna to ide bez odporu. Puberta prepuká naplno a svojho otca ignoruje. Kopa neporiadku sa priam kúzelne mení na úhľadné kôpky, presne umiestené na obrovskom písacom stole, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani minister. Áno, tie stoly im dal vyrobiť muž na mieru, keď ešte nechodili do školy a ja som zalamovala rukami, že zaberajú polovicu izby. Už viem, že ich vlastne vyrábal pre seba.
„No poďte k stolu, zostalo mi niečo na večeru? Aký ste mali deň?“ schádza dolu schodmi z izby najstaršieho evidentne spokojný. „ Sunnynka moja, Ty jediná ma máš rada, poď sem,“ zavolá si našu kavalierku. Nasledujú vtipné historky, objatia, pokračuje hádka o to, kto pôjde vyvenčiť psa a ja finišujem v upratovaní kuchyne. Taký náš normálny večer